Rozhovor s Monikou Stehlíkovou

Článok bol aktualizovaný 19.11.2018

Reč tela. Predpokladám, že ste sa s týmto výrazom už stretli. Najčastejšie za posledné roky v oblasti politiky. Pred voľbami sú toho plné správy, kto z politikov viac zaujal, kto hovorí pravdu, či klame. Druhá oblasť je tanec. Tanečníci svojimi pohybmi rozprávajú nejaký príbeh a vytvárajú v nás emócie. Viete si predstaviť, že ak začnete vedome pracovať na zmene reči Vášho tela, môžete zmeniť svoj život? Hlúposť? Verím, že Monika Stehlíková Vás v krátkom rozhovore presvedčí, že to je možné.

1.Monika, oblasti rečí tela sa venujete už viac ako 20 rokov. Predpokladám, že informácii o tejto oblasti bolo vtedy na Slovensku veľmi málo. Kde začal Váš príbeh a hlavne čo bol ten hlavný motív?

Môj príbeh začal, keď som bola ešte dieťa a túžila som spoznať, prečo som prišla na svet. Pre rodičov som bola prekvapením, neplánovali ma, a tak som tou detskou hlavičkou vedela, že ma tu muselo zavolať nebo. A nech to znie akokoľvek neuveriteľne, zdalo sa mi, že je to moja najväčšia povinnosť zistiť, na čo tu som. Často som si kládla túto otázku a robím to celý život. Úprimne, v tichu a samote, poznávam, či kráčam po mojej ceste. Niekedy ma lákajú aj cesty iných, vône ma omámia, hlava sa zatočí. Ale vždy ma život vráti späť, alebo si to všimnem sama a vrátim sa k sebe. Často sa nechávam viesť pocitmi. Verím v pocity, v ich rôznorodosť a pravdivosť. Tie jednoduché prejavy v tele: vibrácia, uvoľnenie, tlak, napätie, zovretie, prázdnota, plnosť, chlad, teplo. Tie ma vedú. Ale nebolo to vždy tak. Koľkokrát som ako dieťa cítila, že niečo nie je v poriadku, ale dospeláci mi tvrdili opak. A ja som nevedela komu veriť. Prešla som si veľa náročných chvíľ, ako každý úprimne hľadajúci človiečik. Raz som verila viac sebe, inokedy presvedčeniam vo svojej hlave, a zasa inokedy iným. Teraz je pre mňa najdôležitejší môj vnútorný pocit. Ale je to neustála cesta. Keď som mala osemnásť rokov, tak si dodnes viem vybaviť tento záchvev vnútornej slobody: našla som ho v improvizovanom slobodnom pohybe. Mám štyridsať a nestačím sa diviť, kam ma to zavialo. Mňa telo a jeho autentický pravdivý prejav fascinuje čím ďalej viac.

Monika Stehlíková

2.Nedávno som robil rozhovor s Laurou Svitačovou, ktorá vedie športovo-tanečný klub. Potvrdila mi, že tanec jej pomáha aj k zvýšeniu sebavedomia. Svojimi slovami potvrdzujete, že vďaka pohybu a sebavedomiu ste mohli urobiť zásadné životné rozhodnutie a ísť cestou, ktorá Vás lákala.

U mňa to nebolo o sebavedomí, ale o viere. Verila som, že Boh ma žehná, že som dostala všetko, čo k životu potrebujem a už je len na mne odhaliť svoje miesto, kde ten dar z neba využijem. To ma vždy v ťažkých chvíľach drží: že mám dar. Každý ho má. Každý kto teraz číta tieto riadky, aj ten, kto ich nečíta. Žasnúť nad rôznorodosťou, bohatosťou a inakosťou ľudí je zručnosť, ktorú potrebujeme medzi nami ľuďmi opätovne objaviť, kultivovať a rozvíjať.

Jeden z mojich posledných extrémnych aha zážitkov sa stal

počas niekoľkohodinového tancovania v hlbokej tme, kde som

precítila, že v tme je svetlo, v momente večnosť, že byť

dokonale prázdna znamená byť dokonale plná.

Ak sa mám vyjadriť k tomu tancu, tak bez debaty: divoký tanec, v ktorom som zažívala pocit totálneho uvoľnenia, radosti a živosti, mi dával silu a odhodlanie. Ja som už iné ani nechcela. Už som len hľadala spôsob, ako tomu venovať čo najviac času a mojej životnej energie. Na vysokej škole som hodiny dokázala sedieť na námestí a pozorovať ľudí. Videla som ako sa hýbu, ako kráčajú, pozerajú sa, gestikulujú, vnímala som ich emocionálne nastavenie, ale čo najviac pútalo moju pozornosť, bola ich neprítomnosť v tele. Akoby mali telá iba na presun v priestore. Cez rôzne psychoterapeutické smery a vedecké štúdie som poznávala, prečo to ľudia majú práve takto, ale čo bolo pre mňa najdôležitejšie bolo vnútorné presvedčenie, že ja chcem žiť, nie prežívať. To často opakujem aj na mojich tréningoch: nechceme byť predsa zombíci, chceme byť vitálni a živí. A improvizovaný tanec, jednoducho povedané tanec skade ruka skade noha, mi oddávna dával obrovské uvoľnenie a radosť zo života. Práve preto je súčasťou mojich tréningov aj individuálnych mentoringov, ale aj môjho osobného života.

3.Môžete nám povedať, aké školenia či tréningy ste absolvovali v zahraničí? Ešte ma zaujímajú  niektoré prvé AHA momenty, s ktorými ste sa stretli?

Môj prvý kontakt s improvizovaným pohybom bol v Krakove, kam som chodievala do letnej školy tvorivosti. Učila som sa tanečnú pantomímu. Tam som objavila možnosť študovať symboliku tela. Bolo to trojročné diaľkové štúdium zastrešené nemeckým inštitútom v Essene. Táto príležitosť ma nenechala chladnou, vybavila som si individuálny študijný plán na psychológii a vrhla som sa do poznávania symbolov, telových metafor a kmeňových tancov. Po tomto štúdiu som pokračovala vo výcviku tanečnej pohybovej psychoterapie, ktorý zastrešovala britská škola Dance Movement Psychotherapy. Učili ma „mamy“ tohto psycho-terapeutického smeru a bolo to vzácne a bohaté štúdium. Keď som ho skončila, bola som už mamou dvoch detí a mala za sebou dvanásť rokov praxe práce s pohybom, tancom a terapiou. Okrem toho desiatky až stovky hodín poznávania rôznych systémov práce s telom: Feldenkreis, Bartenieff, Kestenberg, Laban, Lamb, bioenergetika a mnoho ďalších. Učím sa neustále. Je to môj život, moja vášeň, môj svet.

Aha momenty: fuuu, toho je veľa. Rokmi práce na sebe som v sebe zobudila prirodzenú zvedavosť dieťaťa. A dieťa je v úžase stále. Myslí v gestaltoch. Tvorí celky a tak má aha momentov na každom kroku veľa 🙂  Ale jeden z mojich posledných extrémnych aha zážitkov sa stal počas niekoľkohodinového tancovania v hlbokej tme, kde som precítila, že v tme je svetlo, v momente večnosť, že byť dokonale prázdna znamená byť dokonale plná.

Vyšlo to z vnútorného pocitu, nikdy som týmto slovám intelektuálne nerozumela, teda rozumela som slovám, ale nerozumela som, čo to znamená pre mňa a úprimne, nikdy som sa o nič podobné nesnažila. Jednoducho sa to stalo. A bol to zázrak a pozorujem, že mení môj život.

4.Potom padlo rozhodnutie, presunúť tieto princípy na Slovensko?

Celý čas som žila na Slovensku, veľa som cestovala, ale domov som mala vždy tu, založila som si rodinu a žijeme tu. Kde som, tam experimentujem, pracujem, tvorím. Často som si vravela, že inde by sa mi tento typ práce rozvíjal ľahšie, vnímala som, že v zahraničí sú ľudia slobodnejší, ale moje miesto je tu, takže žijem a šírim to, čo milujem a kvôli čomu som sem prišla, na Slovensku.

Na otvorených tréningoch sa stretávam s každým,

kto chce spoznať vlastnú reč tela a čo k nemu hovorí.

5.Aké ste mali prvé ohlasy?

Moju prácu od prvej hodiny sprevádzalo nadšenie. Keď som si chcela dvihnúť náladu, lebo som sa cítila prvé roky na Slovensku veľmi opustená, stačilo mi zorganizovať kurz. Hýbať sa s ľuďmi, deliť sa o pohyb, hrať sa a experimentovať. Keď mi vedecká obec tvrdila, že to, čo robím nie je psychológia, ale nejaký podivný šamanizmus, plakala som. Ale aby som vydržala ísť ďalej, buď som na chvíľu vycestovala do zahraničia alebo som zorganizovala workshop či free dance. Free dance je koncept hýbania sa na rytmus bubnov, živej hudby, ktoré som v tom čase vymyslela a veľmi ma to bavilo. Tieto „diskotéky“ organizujem doteraz. Tam som sa dobila a šla ďalej.

Monika Stehlíková počas kurzu

6.Vytvorili ste značku BodyTalks. Celkový systém, ktorý pracuje s vedomou rečou tela. Prepájate Vašu vášeň pre tanec, vitalitu, odbornosť psychologičky, psychoterapeutky a pohybovej analytičky.  V skratke, čo svojim klientom ponúkate?

Ponúkam dlhodobé tréningové programy, ktorých cieľom je kultivovať vlastnú reč tela, rozvíjať zručnosť čítať reč tela iných, ľahšie zvládať stres, podávať výkon bez úsilia, zbytočných chýb a bez toho, aby vám to negatívne ovplyvnilo zdravie. Rovnako robím rôzne workshopy a prednášky na tému reči tela, rozdielov medzi mužskou a ženskou rečou tela, pociťovania ako kompasu k vnútornej intuícii a pravde, objavovania väčšej slobody a radosti. Samozrejme, dlhé roky som pracovala individuálne, v tomto roku túto individuálnu prácu obmedzujem, lebo toho bolo extrémne veľa a potrebujem si oddýchnuť. Vždy ma však ľudia môžu zažiť na otvorených tréningoch a prednáškach na konferenciách.

7.Kto sú Vaši klienti?

Najčastejšie rôzne tímy v korporátoch, firmách a individuálne pracujem s top manažérmi, obchodníkmi, či CEO’s, politikmi alebo mediálne známymi osobami. A na otvorených tréningoch sa stretávam s každým, kto chce spoznať vlastnú reč tela a čo k nemu hovorí. Otvorené tréningy ma veľmi bavia, lebo tam prichádzajú ľudia otvorení a s obrovskou túžbou experimentovať, skúšať, poznávať, preciťovať, otvoriť sa životu.

Monika Stehlíková v akcii

8.Povedali ste mi, že neustále spoznávate samú seba, vďaka vašim klientom. Ako ste na tom? 🙂

Moji klienti sú mojím zrkadlom. Veľa sa učím cez prácu s každým konkrétnym klientom, pretože naše telá sú komplexné energeticko-informačné systémy a ovplyvňujeme sa. Ak mám byť úprimná, najväčšou výzvou sú osoby, ktoré ma poznajú z médií a očakávajú, že som osoba, ktorá im povie, čo majú robiť a idú často ďalej, nesú v sebe ilúziu, že im stačí vidieť ma a niečo sa zmení. Ak to rozpoznám a pomenujem, hnevajú sa na mňa, kritizujú ma, niekedy sú otvorene agresívni. A v týchto momentoch viem, že sa ma život pýta: Monika, ako si na tom? Vadí ti to? Nevadí? A ja viem, že smerujem k tomu, že raz poviem slobodne: Nevadí. A tieto skúšky pominú, lebo im prestanem venovať svoju energiu. Niekedy sa zasa deje, že pri práci s pociťovaním a telovými schémami, sa u ľudí uvoľnia staré zabudnuté, inokedy úplne nepoznané traumy zamrznuté v tele. Potrebujem byť veľmi bdelá a cez celý proces ich viesť vnímavo a s láskou a hlbokým rešpektom, koľko toho chcú zažiť a dovoliť si práve v danej chvíli. Traumy v sebe nosíme všetci. Vlastné, rodinné, možno rodové. A to platí aj pre vrcholových manažérov, úžasných obchodníkov, či hviezdy. Byť vždy bdelá a vnímavá: to je veľká škola prítomného okamihu!

9.Na Vašej stránke som sa dočítal, že verbálna komunikácia tvorí len 7% oproti 93%, ktoré sú prisúdené neverbálnym prejavom. Moju otázku by som položil nasledovne. Chápem to správne, že neverbálny prejav je ďaleko dôležitejší ako samotná informácia? Inými slovami, nemusím si vôbec pamätať to čo bolo povedané, ak ma niečo vyrušovalo v samotnom prejave?

Asi záleží, čo vás vyrušovalo, to ozaj neviem. Ak nejaká informácia je pre vás nepochopiteľná, či počas prejavu ju vyhodnotíte ako nepravdivú, nepomôže ani reč tela 🙂 Jednoducho, neuveríte. Možno skonštatujete, že to bol výborný rečník, dobrý chlapík, ale nepresvedčí vás. Je však pravdou, že vaše pritakanie jeho prejavu, vás pri druhom stretnutí prinúti zvažovať, či ozaj nemá aspoň v niečom pravdu. Ak by ste si nevšimli pre vás nepravdivú informáciu, áno, zožeriete mu to.

Monika Stehlíková

10.Na základe predošlej odpovede by som sa krátko venoval aj politike. Predpokladám, že súčasní vrcholový politici prechádzajú tréningom reči tela. Ak sa nemýlim v jednom rozhovore ste povedali, že bývalý americký prezident Barack Obama, bol vo svojom prejave výnimočný. Ako môže bežný občan „prekuknúť“ politika, ktorý nehovorí pravdu?

Respektíve ako si nájsť toho, čo pravdu hovorí? 🙂

Poznáte, ako vyzeráte, keď klamete? Keď nevravíte úplnú pravdu, keď zahmlievate? Poznáte to u vašich najbližších? Začnite ľuďom klásť obyčajnú otázku: Ako sa máš? s otvorenými očami, zmyslami a pocitmi. Skúmajte, čo sa deje, keď vám odpovedajú. Detail. Moment. Ľudia klameme a zavádzame stále. Iných, aj samých seba. Pozorným skúmavým pohľadom zistíte, ako sa to prejavuje v reči tela. Trénujte to v bežnom živote, v situáciách, kde nejde o nič. A potom to uvidíte aj všade inde. To je gestalt 🙂

Všetci sme pohyboví analytici.

Vieme za zlomok sekundy povedať,

či nám je niekto sympatický, alebo nie,

či by sme s niekým išli na kávu, alebo nie.

11.Pochopiteľne sa táto oblasť dotýka aj výberu vhodných zamestnancov. V súčasnej dobe firmy vynakladajú množstvo finančných prostriedkov i energie na vyhľadávanie dobrého tímu. Na druhej strane sú tu uchádzači, ktorí sa na pohovor nevedia adekvátne pripraviť. Ako to vidíte vy?

Viete, niekedy sa netrafíme ani pri výbere životného partnera, či priateľa – takže ak sa to stane so zamestnancom, je to v podstate jednoduchšie. Myslím, že pri výberoch sa potláča intuícia a je to škoda. Robila som vo výberoch niekoľko rokov, skutočne som sa vypracovala tak, že za zopár prvých minút pozorného vnímania som vedela stanoviť hypotézy, ktoré sa na konci výberových procesov a celodenných assesmentov potvrdzovali. Rozvíjať postreh, otvorenú myseľ a intuíciu, to je niečo pre HR ľudí.

A čo sa týka prípravy tej druhej strany, t.j. účastníkov. Mám taký online program na presvedčivé vystupovanie, je to vymakaný systém, veľmi jednoduchý, ale účinný. Základom sú telové schémy, t.j. pohyby tela, ktoré sa spájajú u daného človeka s jeho sebavedomými chvíľami a situáciami. Potom podporíme chémiu tela, aby nemalo stresové prejavy a potom uvoľníme vlastnú charizmu. A je to.

12.Ako som spomínal na začiatku, oblasti reči tela sa venujete viac ako 20 rokov. Nemajú ľudia strach zo stretnutia s Vami, nepretvarujú sa? Pýtajú sa sami seba: „Prekukne ma? Odhalí niečo?“

Keď pozorujem ako analytička, stojí ma to obrovskú koncentráciu. V bežnom živote to nerobím, jedine, žeby ma niekto veľmi zaujal. Všetci sme pohyboví analytici. Vieme za zlomok sekundy povedať, či nám je niekto sympatický, alebo nie, či by sme s niekým išli na kávu, alebo nie a podobne. Rozdiel je v tom, že ja nezostanem iba pri pocite, ale pomenujem ho. A keď sa niektorý odborník chváli tým, že ohodnotí človeka za tri sekundy, príde mi to smiešne, to vie každý. Odborník vie na rozdiel od bežného človeka nechať svoju myseľ otvorenú a vníma druhú stranu dlhšie bez toho, aby jeho mozog vyprodukoval rýchle úsudky.

13.Počas nášho príjemného pracovného obeda, ktorý sme mali vonku, som si všimol, že ste často pozorovala ľudí, ktorí išli okolo. Profesionálna deformácia?

Je to moja podstata. Vnímať všetko okolo. Súvisí to skôr s mojou preferenciou multi-focusu, t.j. pozornosti zameranej na rôzne podnety naraz.

Tak sme sa pobláznili, že v šialenstve mať viac,

sme stratili samých seba. Obyčajný návrat k

sebe a k prírode sa zdá byť utópiou. Ale verím, že

je nás viac, ktorí chceme od života živosť, divokosť a vitalitu.

14.Čo si všetko všímate, kde vidíte najväčšie problémy?

V bežnom živote vidím celok a z toho vytváram rýchly úsudok, ako každý iný človek. Vďaka tomu, že v práci robím tento proces extrémne pomaly, samozrejme, že mám vytrénovanú nielen pozornosť a vnímavosť, ale aj moje rýchle úsudky sú často krát bližšie realite daného človeka, oproti bežnému človeku, ktorý sa rečou tela nezaoberá. Najväčšiu výzvu vidím v zhrbení tiel, ich odparkovaní a používaní iba hlavy a  to nás cele odtrháva od života. Mne je úprimne ľúto, že ľudia sa rýchlo naučia nedýchať, necítiť a nežiť.

Deti Moniky Stehlíkovej

15.Teraz by som sa dotkol reči tela detí. 🙂 Sú ako „špongie“ a nasávajú reč tela svojich rodičov, alebo si formujú svoj vlastný prejav?

Psychomotorický vývin je famózny. Motorika ťahá psychiku, psychika nedovolí motorike zaostávať. Ťahajú sa navzájom. Do šiestich rokov je turbulentné, extrémne náročné a komplexné obdobie, už nikdy v živote sa neudeje naraz tak veľa, ako týchto prvých šesť rokov. Nad tým žasnem stále. Vývin, pohyb, základné psychické témy, rytmus, pohybové kvality, je tam všetko. A vtedy sú deti  ovplyvňované prostredím, veľa napodobňujú, ale tam je veľa času, kedy sú samé sebou, lebo rodičia sa predsa neplazia 🙂 robia si to po svojom, telo a psychika ich k tomu vedie a oni sa nechávajú viesť. Nádherný čas. Samozrejme, zrkadlia nálady rodiny a celkovú atmosféru. Chytajú typické pohyby a hrajú sa s vlastným prejavom, napodobňujú a experimentujú. Deti sú úžasné. Ale presne, ako vravíte, sú to špongie a niekedy mi je ťažko, ako ich zaťažujeme vlastnými príbehmi, vzorcami a spoločenskými normami. Rýchlo ich naučíme zabúdať na to, kým sú a učiť ich, kým majú byť.

16.V jednom rozhovore ste povedali krásnu vetu: „Celkový dojem je pre mňa kombinácia oblečenia a postoja tela, lebo práve v ňom sa odráža vzťah ženy k sebe a k svetu.“ Nádhera. Je to rovnaké aj s mužmi?

Bol to pravdepodobne rozhovor o imidži ženy, keďže vzťah ženy k sebe a k svetu sa odráža na mnohých úrovniach, nielen na oblečení. A áno, v postoji ho uvidíte vždy. To isté platí aj o mužoch. Ak sa pozriete okolo seba a zobudíte hravú všímavosť, začnete vnímať, ako sa v reči tela, zvlášť jeho postoji, jeho tvare, dynamike, v tzv. toku napätia, vzájomnom zrkadlení a v jemných záchvevoch zmien, odráža, čo si človek myslí, čo cíti a aká je jeho životná história. A to celé hovorí o jeho vzťahu k sebe, k iným a k svetu.  Ale niečo praktické: pre mužov mám typ. Nájdite si obraz vitruviánskeho muža od Leonarda da Vinciho. Je to obraz dokonalého muža po stránke reči tela: stojí pevne na obidvoch nohách, čím svetu jasne hovorí, že svoj život zvláda. Zapája centrum gravitácie, čo spôsobuje, že pôsobí dynamicky a zúzemnene. Má hlavu hore, je hrdý a zároveň v tej hlave nevidíme zbytočný tlak, je prirodzene sebaistý. Je nahý, pretože je odvážny a nehanbí sa ani za svoju silu, ani za svoju zraniteľnosť. A čo mám na ňom najradšej? Rozpustené vlasy: je to tvorivý muž, nezávislý od názorov iných, dovoľuje si myslieť, čo chce. A v tom celom nevidíme žiaden zbytočne vyvíjaný tlak. Je to silné bytie bez úsilia, s vplyvom a emóciou. A to je wau!

Monika Stehlíková

18.Zaujalo ma, čo ste hovorili o tréningoch vrcholových manažérov. Zjednodušene povedané, učíte ich opäť žiť, stíšiť sa, nestresovať. Keď tieto princípy pochopia, začne sa im dariť aj v práci. Životný štýl pozitívneho myslenia hovorí – hľadaj šťastie vo svojom vnútri a prejaví sa to aj vonku. Ako pracovný stres, dosahovanie cieľov a tlak zo strany firmy pôsobí na manažérov? 

Myslím, že firmy a hypotéky dokážu z ľudí vytĺcť živosť a radosť. Sadnite si na ulicu a pozorujte ľudí. Zombici. Bez života. Bez farieb. A kde – tu sa objaví ľudská bytosť plná bytia. A uvidíte, ako vás to poteší. Ja si vždy vo vnútri poviem: ďakujem…ďakujem, že ťa môžem vidieť. Život prežil. Je nádej. Ľudia sa naučili odparkovať svoje telo, nezaujímajú sa o neho, až kým nebolí alebo neochorie. Tak sme sa pobláznili, že v šialenstve mať viac, sme stratili samých seba. Obyčajný návrat k sebe a k prírode sa zdá byť utópiou. Ale verím, že je nás viac, ktorí chceme od života živosť, divokosť a vitalitu. A to zmení túto spoločnosť. Zvnútra. Pomaly. Bez revolúcie 🙂 byť živým spontánnym a samým sebou je príťažlivé. Práve preto sa nevzdávam. Každým tréningom verím, že ozdravujeme túto spoločnosť. Tá jedinečnosť každého z nás je darom. Tá sloboda prežívaná v bežných momentoch, keď mi do tváre zasvieti slnko, prekvapí ma chutná paradajková polievka alebo mi cinkne pekná sms od známeho človeka.

19.V čase nášho rozhovoru je v tlači vaša nová kniha. Povedzte nám niečo o nej.

Počas knihy som dozrela. Z princeznej sa stala kráľovná. Žiadna romantika. Bol to náročný projekt, ale verím, že prinesie svoje ovocie. Je písaná ako praktický návod k tomu, ako porozumieť reči vlastného tela, ako u seba rozvíjať charizmu, zvládať s ľahkosťou stres a zostať radostným a vitálnym cez prácu s telom. Samozrejme, je v knihe časť venovaná aj analýze reči tela iných.

Viac info o knihe : https://bodytalks.sk/kniha/

20.Popri písaní Vašej knihy, našli ste si čas aj na iné knihy? Aká Vás zaujala v poslednej dobe? Veľa čítam a čítam s láskou. Knihy sú prirodzená súčasť môjho priestoru, najradšej mám rozčítané dve-tri 🙂

Za mňa:  v poslednom období ma úprimne tešila a obohacovala kniha:

*Paradox šimpanze od Dr. Steva Petersa

21.A teraz naše milé, malé pravidlo. Máte možnosť povedať akékoľvek posolstvo čitateľom stránky www.pozitivnemysliet.sk.

Otvor svoje srdce a ver si! Dovoľ si objaviť svoju výnimočnosť a svoj dar. Nenechaj sa manipulovať presvedčeniami, kým by si mal či nemal byť, ako vyzerá podľa iných človek výnimočný a úspešný. Ty si ty! Nič nemusíš. Všetko môžeš. Dýchaj do pocitu, ktorý sa práve budí v tvojom vnútri a vnímavo pozoruj, kam ťa vedie. Všetko je dokonalé tak, ako je. Upokoj sa a buď! Želám ti jednoduchosť bytia.

Ďakujem za inšpiratívny rozhovor.

Na záver by som chcel napísať, že počas nášho stretnutia som mal rovnaký pocit, ako pri počítači. Kamoška, s ktorou sa poznám roky. Naše „krátke“ stretnutie trvalo takmer tri hodiny. Príjemná, spoločenská, múdra, kreatívna, úspešná. Páčilo sa mi, že nemala problém naširoko otvoriť ruky, keď chcela niečo zvýrazniť. To, čo hovorí aj žije. Fantázia.

Kto je Monika Stehlíková?

Špičková odborníčka na reč tela a vedomú prácu s pohybom. Od roku 1996 vedie workshopy, tréningy a individuálne konzultácie zamerané na osobnostný rast svojich klientov. Má ukončenú psychológiu, tanečno-pohybovú psychoterapiu, improvizácie v pohybe, symboliku tela a mnohé prístupy práce s telom. Na Slovensku udáva trend ako pracovať s rečou tela. Je ním autenticita.

Metodika BodyTalks. Originálny inovatívny prístup Moniky Stehlíkovej v oblasti reči tela, ktorý vychádza z viac ako 20 ročnej praxe odborníčky. Prináša v prvom rade pocit vitality, balansu a zdravia. Vďaka tomu môžu klienti  podávať vysoký výkon bez úsilia a tlaku, objaviť vnútorný zdroj  motivácie a pozitívneho vzťahu k sebe a k iným.

Viac informácii o Monike Stehlíkovej a BodyTalks

http://bodytalks.sk/

Monika Stehlíková

Foto:

Súkromný archív Moniky Stehlíkovej a Natália